Full 1
TURISTICKÝ KLUB FATRA VRÚTKY
Vitajte na našich stránkach!
Full 1
Full 2
TURISTICKÝ KLUB FATRA VRÚTKY
Objavujte s nami krásu našej prírody
Full 2
previous arrow
next arrow

Ukrajina – Východné Karpaty – Hoverla  (2061 m n. m.)

24.07.2009 Piatok

Včera som vyrazil okolo 10.00 z domu v smere Ružomberok. Zahájil som dlho plánovanú akciu na najvyšší vrchol Ukrajiny – Hoverlu / 2061 m/. Po nákupoch v ružomberskom Hypermarkete a telefonickom navigovaní sa stretávame na Baničnom pred panelákom Mira Jurečku. Ideme v zložení ja, Miro a Bobor / Marek Lakoštík /. Definitívne vyrážame z Ružomberka po 11.30. Valíme na východ a to doslova a do písmena. Prebehnúc diaľnicu a popod Branisko sa dostávame až do Prešova. Mám novú navigáciu Tom Tom a Miro navolil trasu na Košice. Tak ideme na Košice. Prvú zastávku sme si urobili až v Dargovskom priesmyku v Slanských vrchoch. Colná polícia tu akurát odchytáva kamióny. Pár fotiek a potom zbiehame na druhú stranu pohoria. Tu v hoteli Biele studničky si o 15.30 dávame neskorý obed. Majú tu špeciality českej kuchyne a tak skúšam „knedlo, vepřo, zelo“. Úprimne, za moc to nestálo. Zapili sme to colou a pokračujeme ďalej. Sečovce, Michalovce, Sobrance a blížime sa k hranici Európskej únie. Prechod Vyšné Nemecké je môj prvý kontakt s východným štátom. V tomto prípade je to Ukrajina. Strávili sme tu „romantickú“ hodinu v duchu komunistických, colníckych manierov. Musíme vypisovať bumážky, ktoré z nášho pohľadu vyzerajú ako totálny nezmysel. Berieme to ako nutnú daň za vstup do „zasľúbenej zeme“. A vôbec informácie, ktoré som získal viac menej na internete, boli veľmi strohé a z väčšej časti negatívne. Po absolvovaní colnej tortúry si v zmenárni na colnici vymieňame eura za hrivny. Na Ukrajinu, konkrétne Zakarpatskú oblasť, vchádzame tesne pred 18.00. Pár momentiek, cik pauza a skáčeme do auta. Máme pred sebou ešte vyše 100 km do dnešného cieľa, mestečka Chust. Prečo Chust? V tomto meste sa pred 150 rokmi narodil môj prastarý otec Ľudevít Harányi. No a chcel by som vypátrať podrobnejšie informácie, prípadne pokračovanie rodu do minulosti. Cesty sú na veľmi slušnej úrovni a tak šviháme po E50 cez Užhorod až do Mukačeva. Tu sa stáčame mierne na juhovýchod v smere Iršava. O 20.45 miestneho času /sme v časovom pásme o hodinu dopredu/ vchádzame do Chustu. Úprimne povedané som dosť vzrušený. Vchádzam do mesta, kde sa nachádzajú moje najstaršie známe korene. Foto pri vstupe a už v šere sa vnárame do centra Chustu. Moc sme nešpekulovali a vbehli sme do prvého, slušne vyzerajúceho hotela Renesans. Vlastne stále otvárame oči. Vidno, že demokracia si pomaličky hľadá cestičky viac a viac na východ. Hotel je na perfektnej úrovni a my si vyberáme izbu, kde nás noc stojí na osobu 163 hrivien /15,5 €/. Na izbe je samozrejmosťou klíma, telka, minibar v chladničke a budenie telefónom. Kúpeľňa je s vaňou. Samé superlatívy. Dávame sprchu a schádzame do hotelovej kaviarne. Tu zažívame opäť šoky. Skúsime ukrajinské víno a je prudko pitné. K tomu pochutiny na vysokej úrovni a už vieme, že sa sem ešte vrátime. Po dvoch sedmičkách si ideme ľahnúť. Zajtra nás čaká bohatý program.
Ráno vstávame po polo prebdetej noci a o ôsmej raňajkujeme. Prvý dnešný cieľ je administratívne centrum – Chustská oblastná rada. Tam skúšam nájsť spôsob, ako nájsť príslušný archív s informáciami. Nechávam im kópiu úmrtného listu a zatiaľ sa ideme túlať po meste. Prechádzajúc ulicami Chustu sa bijú kontrasty. Rozbité bočné cesty a cestičky a moderné obchody a kaviarne. A strašne veľa krásnych žien. Po polhodine nás bolia krky a oči. Dlhá tržnica ako z tureckého vidieka a nad ňou sa týči na novo postavený pravoslávny chrám /alebo „cerkev“, ako hovoria domáci/. Cibuľové strechy s krížmi na špici sú pokryté čistým zlatom s modrými doplnkami. Proste to je východ. Vraciame sa späť na úrad a tam sa dozvedáme, že v archíve, do ktorého sa pokúšajú dovolať, nikto nedvíha telefóny. Radia nám, aby sme tam išli osobne. Archív sa nachádza na druhej strane mestečka v mestskej rade. Prichádzame tam a prvý úradník, ktorého sme oslovili nás vedie do dvora zo zadnej strany budovy. Tu konečne nachádzame archív a zisťujeme, že je otvorený len v utorok a štvrtok, od 9.00 do 18.00. Tým sme skončili. Podľa momentálnych zákonov na Ukrajine, sa môžeme vrátiť až za 180 dní. Takže pravdepodobne koncom októbra sa sem vrátim a možno aj s otcom.
Vraciame sa späť na hotel a bleskovo sa balíme. O 11.30 miestneho času vyrážame v smere Rachiv. Blížime sa k ukrajinsko rumunským hraniciam, ktoré na dosť dlhom úseku kopírujú rieku Tisa. Tá vlastne na svojej púti čiastočne kopíruje aj našu hranicu s Maďarskom. Ako sa blížime k Rachivu, opúšťame hraničné pomedzie a proti prúdu Tisy sa vnárame do dolín Východných Karpát. Táto miestna časť Karpát /ináč aj Karpatský národný park/ sa volá Čierna hora, ktorej tróni Hoverla. My, keďže máme málo času, obchádzame masív Hoverly z ľavej strany. Pokračujeme cez Rachiv a Jasiňu až do Jablunického sedla. Tu dávame pauzu a keďže je tu pár stánkov so suvenírmi, kupujem tu aj darčeky domov. Spojnicou tohto sedla s Hoverlou viedla kedysi hranica najvýchodnejšieho cípu 1.československej republiky. Ideme ďalej smer Jaremča. V Tatarive odbočujeme doprava na Vorochtu a za ňou zase doprava na Sportbázu Zarosliak. Na začiatku doliny k Zarosliaku je rampa a platíme vstup 15 hrivien na osobu. Potom ešte 12 km stúpame po štrkovej, drsnej ceste až k východisku na túru. Tu jeden miestny típek z nás mámi hrivny, že nám bude strážiť auto. Najprv som ho poslal do prdele, že mu zaplatím až keď mi dá „bumážku“/potvrdenie/. No nakoniec som mu vrazil do ruky 10 hrivien a povedal som mu, že ak sa niečo stane autu, má po vtáku. O 15.45 konečne začíname stúpať po červenej značke. Najprv ideme lesom a míňame skupinky pripitých Ukrajincov v šlapkách. Potom prichádzame na bývalú čsl. hranicu a obzeráme hraničné kamene. Dátumy 1920 a 1922 nás fascinujú. Potom prakticky stále po „hranici“ stúpame až na vrchol. Terén prechádza z lesa do borievkovej kosodreviny a potom na trávnatú hoľu. Hoverlu sme pokorili o 17.15. Z vrcholu akurát zišla veľká skupina ľudí a tak je nás na vrchole len zopár. Som spokojný, lebo v kľude sa fotíme a patrične si vychutnávame vrcholovú atmosféru. Počasie je výborné a výhľady tiež. Zhruba po 20 minútach sa spúšťame späť do Zarosliaku. Potom nasleduje tá istá cesta späť. Za Jasiňou som prekročil rýchlosť a po chvíli zjednávania s milíciou som to sklepal bez zápisu na dvesto hrivien. Ďalej za Rachivom pred hranicami s Rumunskom nás ešte kontroluje a zapisuje vojenská hliadka. Na ceste do Chustu nás sprevádza najprv šero a potom tma až do cieľa dnešnej cesty. Okolo 23.00 prichádzame k hotelu. Sprcha, trocha vína, trocha telky a sme k.o.