Nemecko – Bavorské Alpy – Wettersteingebirge – Zugspitze (2964 m n. m.)
08.08.2016 Pondelok
Konečne som sa po 22 rokoch dostal do Álp. Slovíčko konečne je síce trošku nadnesené, ale v podstate vystihuje realitu. V posledných rokoch sa moja aktivita v horách kvalitatívne zvýšila a tak keď som sa dozvedel, že Paľo Královanec /na rozlíšenie Paviel/ organizuje zájazd do Bavorských Álp, neváhal som ani sekundu. Táto akcia totiž zapadala do môjho, trochu zanedbaného, projektu – najvyššie vrcholy európskych štátov. Vďaka prudkému vzostupu úrovne a kvality informačných prostriedkov /internet a pod./ je situácia diametrálne odlišná ako pred 20 rokmi. Po rôznych plánovaniach a prispôsobovaniu sa počasiu sme sa martinská skupina 7.8.2016 v nedeľu večer presunuli s pomocou Paľa Pařízeka do Prievidza. Ten zabezpečuje dopravu. V areáli SAD Prievidza sa všetci zgrupujeme. Okrem mňa, Paviela a Paľa sa z Martina vezú s nami Emil Rišian a Ivka Poláková. Z Prievidze ešte prichádzajú Ľubo Hoferica a Majka Gregušová. Náš 7 členný tím bude voziť na Volkswagen Caravelle šofér Jožko Buša, ktorého taktiež zabezpečil Paľo Pařízek. Na nočný presun Rakúskom a Nemeckom vyrážame niečo po 21.00 hod.
Ráno prichádzame z nemeckej strany cez Garmisch – Partenkirchen. Obchádzame masív Zugspitzu a dostávame sa do rakúskeho mestečka Ehrwald Obermoos až k dolnej stanici lanovky Tiroler Zugspitzbahn /1227 m n. m./. Je pár minút po pol šiestej a sme v cieli. Nasleduje balenie sa na túru a raňajky. Kvalitné počasie je hlásené iba na dnešný deň, takže to musíme využiť. Preto sme si vybrali túto najkratšiu a najrýchlejšiu ferratu /obťažnosť C/. Teplomer ukazuje 9°C, keď o 6.35 hod vyrážame. Po pár minútach som v čele spolu s Ľubom. Obiehame pár turistov a naberáme výšku. V pár minútovom závese idú za nami Paľo s Majkou. V doline sa prevaľuje hmla a my stúpame zatiaľ v tieni našej dnešnej hory. Organizátor akcie Paviel spolu s Emilom a Ivkou tvoria záver. Míňame studničku a postupne sme sa prepracovali na skalnatý hrebeň, míňajúc popri tom opustený, betónový komplex budov, ktoré boli pravdepodobne súčasťou lanovky. Na hrebeni sú kovové smerovníky a súčasne križujeme dráhu lanovky okolo jej mohutného kovového piliera. Máme výborný výhľad na jazero Eibsee. Nasleduje skalnatý traverz až k chate Wiener Neustädter Hütte /2216 m n. m./. Je 8.55 hod a my vchádzame do chaty na jeden čaj. Za cca 15 min prichádza Paľo s Majkou a za ďalších 15 min Emil. Toho sme vlastne našli bezradného pred chatou. Dal si s nami čaj a oznámil, že Paviel s Ivou sa vrátili a hore prídu lanovkou. Pavielovi prišlo nevoľno a tak to s Ivou otočili a vrátili sa späť. Vraj prídu na vrchol lanovkou. 9.50 hod vychádzame pred chatu, ktorú už zalievajú lúče doobedňajšieho slnka. Vyťahujeme ferratovú výstroj a keďže Paviel tu nie je, preberám na túto chvíľu jeho funkciu. Oprášil som spomienky a vysvetľujem ako sa používa výstroj. Ľubo, Paľo a Majka idú dopredu. Polo funkčný Emil dostáva odo mňa pred samotnou ferratou doping vo forme dávky tekutého magnézia a orechovú tyčinku na povzbudenie. Idem s ním a vlastne uzatváram naše družstvo. Do samotnej ferraty Stopselzieher /Vývrtka/ nastupujeme o 10.25. Neženieme sa, lebo Emil má problémy s kondičkou a mne sa tiež moce hlava z nedostatku spánku. Ten nočný presun nám dal zabrať. Počasie nádherné, takže to ostáva už len na nás. Naberáme postupne výšku a tesne pred sedlom v hraničnom hrebeni už nechávam Emila, nech sa trošku potrápi aj sám. 12.05 hod stojím na hrebeni a po chvíli sa vítam s ostatnými. Potom prichádza Emil a opäť roztrúsene sa blížime k vrcholovej časti. Tu už čaká Paviel s Ivou. Odchádzame na plošiny, ktoré sú umiestnené hneď na úrovni vrcholového bodu. Ten obliehajú záľahy turistov, ktorí na 99% prichádzajú lanovkou. A že ich je riadne pestrá zmeska svedčia začudované pohľady turistov /v Tatrách ich volali kedysi Cepri/ takmer všetkých kultúr a národností. Odmietli sme stáť v rade na rebríku v prehupe k samotnému vrcholovému krížu a tak sa spoločne fotíme na plošine čo najbližšie ku krížu a ideme na pivo do vrcholovej pivárne v blízkosti Münchner Haus. Nakoniec sme aj niečo prejedli. Potom sa okolo 14.30 hod zbierame a hľadáme cestu v bludisku terás a turistov. Nakoniec sa nám to podarí o 15.00 hod a aj tak prechádzame cez vrcholový úsek po rebríku tesne okolo vrcholového kríža, aby sme sa dostali na „našu“ cestu Höllentalsteig. Teraz už ideme v kompletnom zložení. Idem prvý s Majkou a tak postupne zostupujeme po nekonečnej ferrate. Zostup je vždy náročnejší ako výstup. O 17.00 hod zostupujeme na ľadovec Höllentalferner. Do snehu na ľadovci sa dá zakopávať a tak som nechal mačky driemať v ruksaku. Majka sa tiež tak rozhodla a tak po jednom sme prebehli cez ľadovec. Balíme sedacie úväzy, no prilby si nechávame. Pred chvíľkou cez suťovisko, ktoré križujeme, nám pred očami spadla malá kamenná lavína, tak neriskujeme. Opäť sa vzďaľujem Majke a schádzam strmo po nepríjemnom chodníku. Z menšieho kotla sa dostávam na strmý skalný prah bez istenia, ktorý musím zísť lezením čelom k svahu. Evidentne som nezachytil informáciu od Paviela, že nás čaká ešte jeden ferratový úsek a preslávené miesto zvané Brett /Doska/ som prebehol narýchlo bez istenia. Až za ním som si uvedomil, že vlastne ferrata ešte nekončí. Počkal som teda na Majku, ktorá keď z diaľky videla, že sa neistím, nechcela byť horšia, tak to prebehla aj ona. Dali sme vodu a nasadili späť sedáky. Oplatilo sa. Po pár metroch nás ešte čakalo zopár kritických miest, ktoré v závere zaklincoval asi 20 m vysoký, kolmý úsek zvaný Leiter /Rebrík/. Až za ním sme sa konečne docapkali na ako taký chodník, ktorý nás konečne o 20.10 hod
