Chorvátsko – Dinárske Alpy – Dinara (1831 m n. m.)
01.09.2008 Pondelok
Konečne po cca siedmich rokoch som sa dostal na troška dlhšiu dovolenku. Vlastne predposledný augustový víkend sa niesol v znamení ďalšej svadby. Ivka sa vydala za Zdenka Šusteka. Takže okrem toho, že sa už nevolá Harániová, ale Šusteková, som sa v tom svadobnom víre samozrejme nedostal na hory. Ďalší víkend sme už v Primoštene, v Chorvátsku. Sme tu vlastne ja, Lucka, Jojo a Naomi. Potom Zdenko, Ivka a Miško. Ďalej Zdenkov brat Robo s priateľkou Veronikou a jeho kamarát Mišo Jánošík s priateľkou Martinkou. No komplet banda. Okrem krásneho počasia a oddychu pri Jadranskom mori som si zaumienil vyliezť na najvyššiu horu Chorvátska Dinaru /1831 m/. Jojo mi sľúbil, že pôjde so mnou, no keď prišlo na vec, tak sa cukal. Som však nekompromisný a trvám na dodržaní sľubu. Nakoniec v pondelok, po dvoch dňoch vylihovania pri mori, vyrážame autom okolo ôsmej v smere na Knin. Ide s nami aj Robo a Veronika, ktorí však napriek môjmu varovaniu netušia do čoho idú.
Vlastne som nezohnal žiadnu mapu Dinárov, no našťastie som si stiahol z internetu informácie od jednej českej partie. Pred vyše rokom boli na Dinare a taktiež pred tým nemohli zohnať takmer žiadne informácie. Podrobne opísali cestu na vrchol a vďaka tomu sme nemali s orientáciou absolútne žiadne problémy. Prefrčali sme okolo Šibenika, poza Drniš až do Kninu. Troška nám to trvalo, lebo okolo Drnišu bola obchádzka. Ale vnútrozemie Chorvátska je predsa len trocha iné, miestami chudobnejšie. Hlavne je to kraj podobný tomu, kde sa pred rokmi natáčali „vinetovky“, filmy na ktorých som vyrastal. Na Plitvické jazerá, ktoré sú o pár hodín autom severnejšie, sa dostanem snáď inokedy. Po príchode do Kninu ani v miestnom turistickom informačnom centre nie je po turistickej mapy Dinary ani slychu. Po občerstvení na benzínke a doplnení pohonných hmôt sa držíme „českej“ navigácie a ideme do dedinky Kijevo. Tu presne podľa ich opisu sa z hlavnej cesty púšťame do osady Glavaš. Autom vychádzame pokiaľ sa dá a potom sa sa prezúvame a chystáme na výstup. Je veľmi teplo a hlavne sucho. Slnko nekompromisne pečie a tak prezieravo beriem do ruksaku šesť litrov vody. Šliapeme podľa značenia okolo zrúcaniny hradu Utvrd Glavaš. So stúpajúcou výškou však postupne opadáva odhodlanie Veroniky a tak po hodine a pol, keď prichádzame na rázcestie pod Martinovou Košarou, to vzdáva. Vyfasujú s Robom fľašu minerálky, kľúče od auta a keď pozrú tu Martinovu Košaru, ktorá je asi desať minút od rázcestia, pôjdu pomaly dole. Od tohto miesta už šliapeme s Jojom sami. Jojovi sa evidentne nechce, no zatne zuby a dupe. Úpek a občasný vetrík v podobe teplého fénu nám nepridáva. Stromov a malých lesíkov s chládkom je ako šafranu. Chodník je chabý, nevychodený a náročný na chôdzu. Značenie je slušné a okolité biele vápence sú drsno-nádherné. Čakám, kedy sa spoza horizontu vynorí nejaký Indián na koni. Proste sa cítim ako v suchom a prašnom westerne. Okolo pol tretej konečne stojíme na vrchole Dinary, kde sa stretávame s jediným turistom za celú túru. Je to Nemec so svojím psíkom, ktorý pôsobí dojmom slobodného tuláka. Akurát robil zápis do vrcholovej knihy a tak som zapísal aj nás dvoch. Pri zápise zisťujem, že včera tu boli traja Slováci. Nemec nám robí spoločné foto a po krátkom občerstvení začíname zostup. Ideme po tej istej trase a je to zase o hubu. K autu prichádzame okolo piatej, kde nás čakajú Veronika s Robom. Máme toho plné zuby. Túra trvala necelých šesť hodín. Keď sme boli hore, Robo zistil od miestnych, že pred občianskou vojnou /1990/91/tu denne chodili množstvá turistov. Dnes je to chabé a vlastne na Dinare sme boli dnes iba traja. Robo povedal, že na Martinovej Košare našiel ešte kovové zvyšky granátov. Ľudia sa proste boja. Prezúvam sa a štartujeme preč. Naspäť ideme cez Vrliku. Zastávame v miestnom markete a kupujeme tekutiny a hrozno. Nevieme sa dojesť a dopiť, tak sme vysmädnutí. Pokračujeme v ceste cez priesmyk Lemeš až do Drnišu. Tu sa napájame na už raz absolvovanú obchádzku a prášime na Šibenik. O siedmej vchádzame v Primoštene do areálu hotelu Zora, v ktorom sme ubytovaní. Som maximálne spokojný. Túra bola stredne ťažká a exoticko horúca. Akcia Vrcholy európskych štátov bude pravdepodobne pokračovať v Maďarsku.
