Rumunsko – Južné Karpaty – Munții Făgărașului – Vârful Moldoveanu (2544 m n. m.)
19.08.2019 Pondelok
Konečne som sa po dvoch rokoch trápenia sa s členkom na pravej nohe, pričom som bol nútený vynechať Balkán 2018, dostal späť do kolotoča výstupov na najvyššie končiare jednotlivých európskych štátov. Tesne pred touto akciou som absolvoval s mojou početnou rodinkou dovolenku v Chorvátsku pri mori a tak som síce pekne opálený, ale aj patrične vykŕmený a zlenivený. Tohto roku som začal flirtovať s našim domácim pivom Martins a prechádza to už do vážneho vzťahu, ktorý budem musieť aj vážne prehodnotiť. Začínam byť z toho pivne tehotný.
V piatok večer, t. j. 16. 8. 2019 o cca 20.00 hod, vyrážame s touto partiou z Prievidze na moju tretiu misiu k najvyšším vrcholom európskych štátov. Z Martina sa presúvame na mojej Medulienke ja, Nikolaj Bonda – Niki, Michaela Bondová – Miška, Jozef Gergišák – Gergiš, Emil Rišian, Ivana Poláková – Ivka a Dušan Cálik – Duško. Ostatok výpravy tvorí tím z Prievidze v zložení Pavel Pařízek – Pali, Mária Gregušová – Majka, Ľubomír Hoferica – Hofo a jedenásty člen Ján Tóth – Šaňo, náš dvorný ladič dobrej nálady. Náš koráb, midibus Iveco First, vedie minuloročný šofér Štefan Mihalka, ktorý ho spoľahlivo ovláda. Trasa presunu sa už tradične uberá cez Šahy, kde opúšťame Slovensko a pokračujeme cez Maďarsko. V Rumunsku, v meste Orăștie sa ocitáme v sobotu 17. 8. 2019 cca okolo 11.00 hod miestneho času. Tu sa skladáme v hotel Dacor a potom vyrážame na obhliadku mesta. Trochu sme sa potúlali, skúsili miestne špeciality a večer zapadáme do svojich hotelových kajút. Je tu teplo, presne tak sa na Balkán patrí.
V nedeľu ráno sa presúvame k najvyššiemu a najrozľahlejšiemu pohoriu Rumunska Munții Făgăraș, ktoré sa rozkladá sa na historickej hranici Sedmohradska a Valašska. Náš cieľ, najvyšší Moldoveanu je 16. najvyšší vrchol v Karpatoch a nachádza sa na súčasných hraniciach žúp Brašov na severe a Argeș na juhu. Hlavný hrebeň je vzdušnou čiarou dlhý približne 70 km a v dĺžke 60 km prakticky neklesne pod hranicu 2 000 metrov nad morom. Domáci Făgăraș prezývajú „Daždivé hory“ a všetci naši známi, ktorí tu boli pred nami, nám to aj potvrdili. Pršalo im každý deň. Mohutná horská hradba zachytáva vlhkosť a pohorie je veľmi bohaté na zrážky. V týchto podmienkach trvá leto iba dva mesiace. My sme mali to šťastie a za celé tri dni na nás nespadla ani kvapka.
Prichádzame k Transfagarašskej ceste a ňou až k tunelu Capra, nad ktorým je jazero Lacul Bâlea (2034 m n. m.). Táto cesta spája mestá Sibiu a Pitesti. Križuje Južné Karpaty a je to druhá najvyššie položená spevnená cesta v Rumunsku. Bola vybudovaná v rokoch 1970 – 1974 za vlády Nicolae Ceauşescu. Pôvodne išlo o vojenskú cestu, ktorá mala v prípade potreby zaistiť rýchly presun vojenskej techniky. Povráva sa, že N. Ceauşescu chcel demonštrovať svoju silu a prekonať dovtedy najvychytenejšiu cestu v Rumunsku Transalpina. Pri výstavbe Transfagarasanu vraj vojaci použili 6 000 ton trhaviny a za štyri roky pri prácach údajne zahynulo 40 ľudí. Využitie tejto cesty je však časovo obmedzené, keďže zima so záľahami snehu tu trvá až 7 mesiacov a ako som už spomínal, leto iba dva.
Oddnes v tomto pohorí strávime dve noci. Je 11.25 hod a my konečne vyrážame modrou značkou po kamenistom chodníku od jazera Lacul Bâlea. Pišta sa už medzitým otočil pred tunelom a smeruje k svojmu ubytovaniu. Na dnes hlásia trochu chladnejšie, ale nám to v týchto horúčavách aj vyhovuje. Za polhodinku sa ocitáme v sedle Şaua Caprei (2315 m n. m.), ktoré je ešte chvíľku ponorené v hmlistom opare. Schádzame kúsok pod sedlo a zrazu nás zalialo slnko. Dávame si 15 minútovú pauzu. Dopĺňame tekutiny a nejakú tú dobošku. Odvážnejší si dávajú aj po štamperlíku. Ja nechcem pokúšať čerta a tak si nechávam tieto „dobrotky“ až na večer. Ďalej pokračujeme po červenej okolo jazera Lacul Capra (2236 m n. m.) a za ním sa stáčame doľava. Chodníky týchto hrebeňoviek sa väčšinou hadia traverzami popod samotné hrebene. Pre väčšinu turistov by boli ostré hrebene ťažšie prechodné a hlavnú úlohu by potom hral faktor času dojazdu. Skrátka cítime sa ako u nás niekde medzi Západnými a Vysokými Tatrami. Od začiatku sa delíme na tri výkonnostné skupiny. Jedna je neustále vpredu a druhá neustále vzadu. Ja s mojim kamiónovým tempom sa väčšinou mocem niekde v strede. Tesne pred skalným Dračím okom na horizonte bočného hrebeňa si uvedomujeme, že pod nami je druhá strana Transfagarašskej cesty za tunelom Capra. Možno by sme ušetrili nejaký čas, ale potom to vypúšťame z hláv. Pár minút po 14.00 sa dostávame do sedla Fereastra Zmeilor (skalné Dračie okno). Tu sa lúčime s červenou značkou a prechádzame na relatívne jednoduchšiu značku. Červený hrebeň je údajne exponovanejší, no tento modrý chodník nás poriadne vypotil. Museli sme prekonať stovky výškových metrov pri zostupoch a výstupoch priečne cez tri údolia. Hneď v prvom sme prešli, zrejme jedno z posledných, snehových polí v dĺžke cca 15 m. V druhom, tiež po brutálnej strate výšky, sme sa aspoň osviežili čerstvou vodou z potôčika Arpaşu Mare. Pri výstupe z neho, tesne pred dosiahnutím horizontu ďalšieho bočného hrebeňa, stretávame československú skupinku mladých chalanov. Po našej otázke, že ešte koľko takýchto hojdačiek nás ešte čaká, tak mávli rukou, že už to prestali rátať. Trošku sa nám zatočila hlava a po pár minútach pokračujeme. Zostup do tretej doliny nám na začiatku okorenilo sedlo zvané Strunga Podragelului (2153 m n. m.). Nechcel by som tu schádzať v daždi. To tu musí byť riadny adrenalín. Na dne tretej doliny prechádzame ponad jazero Lacul Podrăgel. Odtiaľto posledný výstup na posledný hrebeň do posledného sedla Curmătura dintre Lacuri (2270 m n. m.) dnešného dňa. Z neho, patrične vyšťavení, zostupujeme do posledného údolia k chate Cabana Podragu (2136 m n. m.) pod jazerom Podragu. O 17.30 sme pri chate. Tu nás už čaká naša predná skupina. Pali už vopred avizoval, že na tejto chate nevie ako bude so spaním. Nakoniec sme radi, že drsná chatárka, ktorej som dal hneď titul „vychoška“, nám umožnila spať v jedálni na zemi. Naši medzitým vonku varia na varičoch. Občas musia odohnať miestnych psov, ktoré sú súčasťou každej chaty alebo usadlosti v týchto končinách. Sú tu aj voľne sa pasúce oslíky, ktoré plnia funkciu nosičov proviantu na všetky miestne chaty, neprístupné autom. Možno by sa uživili aj u nás. Vonku sme sa motali dovtedy, kým som našu skupinu prezieravo nenahnal do chaty kvôli flekom na spanie. A veru dobre sme urobili. Je nás predsa len 11 a tak početná skupina sa umiestňuje ťažšie. Večer sme strávili popíjaním rumunského, plechovkového piva Ursus. Aj tu som sa začal krotiť, lebo nočný presun s čelovkou pomedzi spiace telá na miestny, turecký šlapák som neplánoval absolvovať. Rumunov mám rád, pokiaľ nemusím ísť na ich tradičnú toaletu. Sedeli sme vedľa českého manželského páru s dvoma malými chlapcami, ktorí na druhý deň išli podobnú trasu ako my. Večernú kakofóniu medzinárodnej spoločnosti zrušila „vychoška“ krátkymi, štekavými príkazmi. Aj keď sme jej nerozumeli, vedeli sme o čo sa jedná. Museli sme usporiadať stoly na seba a proste zaľahnúť. Mal som iba spacák a tak som si uchmatol jednu chatovú karimatku a chytil si miesto na lavici pri okne. Karimatka bola tenká ako toaletný papier a tak mi skôr zavadzala ako pomohla. A potom nastala dlhá noc.
Prečo dlhá? No skúste spať v miestnosti, kde vás každú chvíľu niekto ťahá za nohu, poprípade sa budíte aj na rôzne pokriky v cudzích jazykoch, ktoré som, napriek tomu, že som im nerozumel, pochopil ako vyhrážky. Skrátka som asi opäť pílil drevo, ako sa na slovenského drevorubača patrí. Naši ma ráno utešovali, že to nebolo až také hrozné. Hlavne tí, ktorí aj napriek tomu spali. Ráno som sa pre istotu zbalil rýchlosťou bigoša pri útoku v prvej línii a vypadol som pred chatu. Bolo pár minút po šiestej hodine. Postupne sa budila celá chata a po skromných raňajkách a ešte skromnejšej hygiene vyrážame po siedmej hodine. Po chvíli sa dostávame do kúpeľa lúčov vychádzajúceho slnka. Vyzliekame sa a už po červenej pokračujeme okolo jazera Podragu. Tu sa už balia skupinky ďalších turistov a občas k nám doletí aj nejaká tá slovenčina alebo čeština. O 7.45 sme v sedle Şaua Podragului (2307 m n. m.). Tu čakáme cca 20 minút na ostatok a pokračujeme ďalej. Mapa, ktorú vlastní Hofo je dosť neurčitá a tak sa dá len veľmi ťažko lokalizovať momentálne miesto, kde sa nachádzame. Takže tipujeme a hádame a zisťujeme, že chodníky, ktoré sa nám zdajú na mape, v realite nie sú. Skrátka ideme vpred na najvyšší bod Rumunska. Okolo 8.30 sme zaregistrovali masív Moldoveanu a z diaľky vyzerá impozantne. O 10.00 stojíme pod samotným masívom. Sme svorne pokope a spolu začíname stúpať. Umiestnený v strede pelotónu, som ako správny kamión vyšiel presne za hodinu na predvrchol Viştea Mare (2527 m n. m.). Tu nechávame batohy, ktoré ostal strážiť Šaňo. Čakáme na ostatných a na Moldoveanu ideme naľahko. O 11.25 stojíme na vrchole najvyššej hory Rumunska. Počasie máme ideálne, fotíme sa pri vrcholovom kríži, na ktorom je vlajka Rumunska. Niki vyťahuje aj našu, slovenskú. Fotošou trvá asi 10 minút a vraciame sa späť na predvrchol. Tu sme trošku prejedli. Potom schádzame po hrebeni prudko dole a o 12.50 sme v blízkosti sedla Portița Viștei (2310 m n. m.). Po chvíli prechádzame okolo útulne Refugiul Alpin Viștea Mare. Hneď vedľa sa pasú oslíky, ktoré sú nevyhnutnou súčasťou každej útulne či chaty. Majiteľ oslíkov má v útulni zrejme siestu. Ťaháme po červenej stále hore a dole. Mylne sa domnievam, že z hrebeňa bude po pár hodinách, zo zhruba štvrtého sedla, viesť modrý chodník k chate Cabana Valea Sâmbetei(1401 m n. m.), nášmu dnešnému cieľu. Nakoniec sme celá skupina už úplne roztrúsená a ja idem v strede sám. O 16.00 som došiel k útulni Fereastra Mică – Cheia Bândei a žiadna odbočka tu nie je vyznačená. Pokračujem tak ako hovoril Pali. Červenou cez posledný vrchol s tak krásne slovenským názvom Slănina (2268 m n. m.). Z neho schádzam do sedla Fereastra Mare aSâmbetei (2188 m n. m.). Je presne 16.30 a som s prednou skupinou. Chvíľu sme dumali a skúšali sa spojiť vysielačkami so zadnou skupinou, no neúspešne. Sú ešte ďaleko a zrejme v tieni hrebeňa. Napokon sme im nechali v sedle fľašu s vodou a púšťame sa o 16.45 do údoliaSâmbetei k chate. Priebežne skúšame spojenie vysielačkami. Nakoniec som aj v tejto prednej skupine ostal opäť sám. Zhruba v strede zostupu som za sebou počul zvláštne mrmlanie. Bez toho aby som sa otočil, tak som spustil. Jožino, to čo si tu preboha drmolíš. Otočím sa a miesto Gergiša sa za mnou hnal pravoslávny mních spolu so svojou družkou a drmolil si nahlas modlitby. Zmohol som sa iba rýchle „pardon“ a chlap so ženskou rezkým krokom prebehli okolo mňa. Zostup bol naozaj nepríjemne drsný. Kamenistý a totálne rozbitý chodník nám nedal šancu na kúsok pohodlnej chôdze. Tesne pred záverom som obehol Duška a okolo 18.00 sme dorazili na chatu. Tu nás, okrem zopár hostí a domácich vítajú aj miestne oslíky a psi. Mali sme toho na dnes tak akurát dosť. Posledná skupina dorazila tesne pred zotmením. Chata typicky rumunská a myslím, že takto nejak vyzerajú Bambusky u nás doma. Ani dva sedacie záchody to nenapravili. Vyzerajú ako tesne pred zrútením. Poschodové postele boli pozbíjané zo surových, neolúpaných smrekových žrdí. Boli už dosť staré, lebo pod Emilom sa skoro rozpadla posteľ. Matrace boli preležané ako keby boli z I. svetovej. Ako prikrývky slúžili dve konské deky, ktoré na môj údiv „nehrýzli“ a celkom ma zohriali. Miesto sprchy bol drevený žľab vonku v potoku a veru sme si ho patrične vychutnali. Aspoň teda ja. Vymágal som sa v ňom ako starý gunár. Po dvoch dňoch bez umývania to bol doslova očistec. To čo chýbalo na komforte vyvážili domáci ochotou, starostlivosťou a celkom slušnou kuchyňou. Večer unavení a vcelku spokojní líhame na kavalce.
Noc bola oproti predošlej priam luxusná. Napriek tomu sme občas nútení priebežne ísť na toaletu. S čelovkou to ide celkom do pohody. Budíme sa opäť okolo šiestej a pomaličky sa dávame do zostupového oblečenia. Počasie stále drží a je úžasné. Keď som čítal cestopisy o tomto pohorí, tak to bola samá zima, dážď a nízke teploty. Šiel som tu trocha s obavami, no aj dnes si užijeme opäť teplo. Na raňajky chutná, vaječná omeleta a čaj uzavreli náš pobyt na tejto chate. Je pár minút po ôsmej a my vyrážame dole údolím do strediska Stațiunea Climaterică Sâmbăta. Po hodine sme došli na spevnenú cestu a tak sme zrýchlili. Počas zostupu sme pred slnkom chránení úzkym, zeleným údolím. Až v závere, po vyše dvoch hodinách, sme po zdolaní údolia zapadli do prvého penziónu. Dali sme pár pív a potom schádzame nižšie, kde pre nás prišiel Pišta s midibusom. Okolo 12.00 sa naloďujeme do nášho korábu a presúvame sa do mestečka Victoria. Tu máme zaistené ubytovanie v hoteli Holiday Victoria. Mestečko Victoria má vyše 7 tisíc obyvateľov. Je prakticky východiskom pre turistiku do centrálnehoFăgărașu, lebo jeho najvyššie vrcholy Moldoveanu a Negoiu (2535 m n. m.) sú v jeho tesnej blízkosti. Neďaleko mesta (20 km ) sa tiež nachádza turistický komplex Sâmbăta, cez ktorý sme prechádzali pri zostupe. Mesto má kvalitné kúpalisko, vrátane sauny. V lete si môžu turisti v uzavretom kempingu postaviť stany.
V stredu je ráno opäť čisté a jasné. Je predzvesťou ďalšieho pekného dňa. Robíme si posledné zábery na Făgăraș a krásne viditeľný vrchol Moldoveanu, ktorý sme nedávno zdolali. Pred pol deviatou vyrážame naprieč Rumunskom v ústrety ďalším dobrodružstvám…
OLYMPUS DIGITAL CAMERA 
