Bosna a Hercegovina – Maglič – Bosanski Maglič
(2386 m n. m.)
17.08.2017 Štvrtok
V stredu ráno vidíme konečne naše ubytovanie aj za svetla. Raňajky sa uskutočnili vo vedľajšom bistre. Údajne mala majiteľka City Hotela nejaké zdravotné problémy a tak sa nám nemohla venovať. Po raňajkách nasleduje káva vo vedľajšej kaviarničke a okolo 8.30 hod vyrážame na presun. Čaká nás presun z Čiernej Hory do Bosny a Hercegoviny. Je to cesta plná nádherných výhľadov cez pohoria Čiernej Hory. Okolo 14.00 hod sa zastavujeme v kempe v dedinke Plužine nad jazerom Piva, ktoré vzniklo vytvorením priehrady Mratinje zaplavením pôvodného kaňonu rieky Piva. Je tu nádherne a opäť si vychutnávame balkánsku kuchyňu. Potom pokračujeme po kľukatých cestičkách s množstvom krátkych tunelov. Okolo 17.15 hod vchádzame s asi pol hodinovým státím na hranici do Bosny a Hercegoviny. Končíme v moteli Baljevo Polje kúsok od mestečka Foča. Je to ubytovanie nad čerpacou stanicou vedľa hlavnej cesty. Celkom to ujde. Podstatné je sucho a teplá voda. Večer posedíme a plánujeme Maglič. Názov Maglič pochádza z bosnianskeho slova „magla“, čo znamená hmla.
Ráno sa budíme skoro a duríme sa navzájom. Čaká nás posledný cieľ tejto výpravy a tak sme všetci v napätí, či nám to vyjde. Počasie hlásia dobré a tak sa tešíme. Presúvame sa do horskej osady Tjentište a odtiaľ ďalej po ceste až do Národného parku Sutjeska. Keďže je skoro ráno tak rampa pri vstupe do NP Sutjeska je otvorená a po strážcovi ani vidu ani slychu. Prechádzame cez Dragoš sedlo a potom sa dostávame na miesto zvané Lokva Dernečište. Zisťujeme, že sme zle odbočili a tak sa kúsok vraciame a dostávame sa na správne miesto a to Sedlo Prijevor vo výške 1660 m. Na Maglič je písané 3 hodiny. Je 8.10 hod a my vyrážame. Keďže nás čaká strmý výstup s miestami, kde sa už aj lezie, tak som ešte deň predtým všetkých požiadal. aby sme sa až po vrchol Magliča držali celá partia spolu a netrhali sa. Všetci to rešpektovali a tak výstup mal okrem patričného adrenalínu aj príjemný nádych súdržnosti. Tí menej skúsení sa vybáli a tí ostatní sme si to vychutnali. Po prekonaní suťovísk sme sa dostali do skalnatého terénu. Tu chodník začínal hliníkovými fixnými lanami v úseku cca 20 metrov. Neodporúčam nikomu aby ich používal a radšej sa im vyhol! Je to horšie ako klepec na medvede. Lano biedne uchytené a na konci rozstrapkané. Skrátka lepšie by bolo, keby tam nebolo. Záverečné partie pod vrcholom boli najkrajšie na jednoduché lezenie a zrazu nás prehupli do chodeckého terénu. Po chvíli sa ocitáme na vrchole Bosanského Magliča v pohorí Maglič. Je 10.25 hod. Za 2 a ¼ hodiny sme prekonali 726 výškových metrov v pomerne náročnom teréne. Aj keď sme na fakticky ešte len na začiatku túry, tak vrchol máme v kapse a najťažší úsek za sebou. Sme šťastní a pokojní. A hlavne sme tu všetci. Bosanski Maglič je síce najvyšší bod Bosny a Hercegoviny, ale zároveň aj Republiky Srpskej, ktorá tvorí zhruba polovicu z federatívneho zväzku. Vrchol teda zdobí točiaca sa plechová vlajka Republiky Srpskej s farbami slovanskej trikolóry. Fotíme sa a pojedáme a popíjame a tak trošku relaxujeme. O 11.00 hod odchádzame a pokračujeme po nádhernom, trávnatom hrebeni ďalej. Zľava sa síce trošku hrnie tmavá hmla a my sa obávame, či sa počasie nepokazí. Vydržalo však až do konca. Za 20 minút stojíme na vrchole Crnogorského Magliča, ktorý je o dva metre vyšší a ako hovorí názov prechádzame už územím Čiernej Hory. Ešte hodinu kráčame nádherným hrebeňom pohoria Maglič. Zľava máme údolie Carev a sprava máme pohľad z vtáčej perspektívy na Trnovačko jezero. Prichádzame do sedla Trnovački Durmitor vo výške 2148 m. Odtiaľto je najkrajší výhľad na jazero. Je 12.30 hod a tu už pokračujeme strmým zostupom po suťovom chodníku. Hodinový zostup nás doviedol na breh nádherného jazera do výšky 1514 m. Nechýbajú pri ňom pasúce sa kravy. Prichádzam posledný. Moja stále nedoliečená ľavá päta a pred mesiacom zranený pravý členok mi dávajú zabrať. Alebo ja im? V každom prípade idem celý týždeň cez bolesť a občas to potláčam Flectormi, no dnes je to naozaj na hrane. Musím vydržať do konca a nasledovať bude riadne doliečenie. Preto aj všetkým čo oddychujú zamávam a pokračujem ďalej. Vždy keď sa zasedím, tak stuhnem a potom nasleduje bolestivé rozhýbanie sa. Po obídení jazera si však vyberám odmenu. Prichádzam k táborisku takého typu ako sú Štyri nity u nás vo Fatre a nachádzam tu partiu chalanov za stolom. Pofajčievajú a popíjajú pivko. Zisťujem, že sú to Srbi. Chcel som od nich kúpiť pivo no keď zistia, že som Slovák, tak mi jedno darovali a naliali mi ešte aj z hruškovice. Všetko je perfektne vychladené v pritekajúcom prameni vedľa koliby. Som vysmädnutý, tak mi to dobre padlo. S piva som si odpil a zvyšok som nechal kolovať medzi našich, ktorí práve prichádzajú. Ďakujeme a s bratským pozdravom sa lúčime. Celý čas sa pohybujem v prírodnom parku Piva a nás ešte čaká dobrá hodina a pol až do sedla Prijevor. Po hodine z tohto času opúšťame územie Čiernej Hory a sme opäť v Bosne a Hercegovine. Moje bolesti kulminujú a tak som rád, že to za sebou. Sadáme do áut a schádzame dole. Naše auto ide prvé, lebo sme predsa len rýchlejší. Zastavujeme ešte pod sedlom Dragoš a ideme pozrieť na vyhliadku vodopád Skakavec s výškou 81 m. Je to pekný pohľad ale veľmi vzdialený. Definitívne schádzame z hôr. Zastavujeme sa v reštaurácii pri ceste na ubytko a zavŕšenie tejto etapy balkánskej anabázy oslavujeme ďalšou miestnou špecialitou. Prevláda najmä teľacie a jahňacie mäsko. Večer sme trošku pooslavovali a ideme spať čaká nás cesta domov. Už teraz plánujeme balkánsku anabázu na budúci rok. Dúfam, že nám to vyjde.
